reklama

Čo ďalej

… Čo ďalej? … - Nuž, to je otázka z tých najotázkovatejších otázok, aké si len možno položiť. A čo bude nasledovať ? V mojom prípade momentálne - iba holá, neobalená, krutá pravda - ja neviem … .

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
Obrázok blogu

Už samotný názov tohto článku je akýsi evokujúci. Núti človeka na takto jednoducho položenú otázku formulovať i čo najjednoduchšie a čo najvýstižnejšie odpovede. Zasa to samozrejme záleží od toho, v akom psychickom, či duševnom rozpoložení sa nachádzate, resp. nachádzam. Ak sa vám nechce, či nie ste v stave na takto stručne a jednoducho položenú otázku reagovať v rozvitejších vetách, ktorými by ste oboznámili čitateľov s vašimi zámermi, pokiaľ ide o súkromný i ten verejný sektor, dá sa to pochopiť. Vieme ale, že jednoduché otázky podmieňujú aj jednoduché odpovede. Čiže v zmysle - aká otázka, taká odpoveď! A takéto odpovede nebývajú príliš príjemné a opytujúci sa podstupuje riziko, že reakcie na ne nebudú vo viacerých prípadoch ani publikovateľné. Ak môžeme použiť príklad - z tých slušnejších - jednou z odpovedí môže byť - „hovno!" Nuž - dozvedeli ste sa stručnú a jasnú odpoveď a teraz stojí otázka asi tak, - Čo s ňou ? Z takejto krátkej, úsečnej odpovede najskôr vyplynie, že ste opytovaného zmiatli, jednoducho nevedel kam z konopí, zatlačili ste ho do kúta. V odpovedi sa skrýva jeho obranná reakcia na vašu otázku, ktorou vám jasne naznačil, že vás do toho nič. Prípadne ste ho vôbec nezmiatli a opytovaný iba triezvo naznačil svoje ďalšie možnosti, resp. smerovanie.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Nezriedka sa vyskytujú aj odpovede v podobe protiotázky. Na otázku : „Čo ďalej?" - môžete dostať odpoveď : „Ako to myslíte?", resp. : „V akom zmysle?" A je teraz na vás, aby ste svoju hlúpu otázku náležito a do dôsledkov vysvetlili a až sa vám to náhodou po desiatkach minút podarí, budete z toho psychicky poničení tak, že vás odpoveď na ňu už vôbec nebude zaujímať. Prípadne - si ju celkom vážne môžete zodpovedať sami. Nechcem byť zlý prorok, ale myslím, že vaša odpoveď bude veľmi stručná a krátka. Obsahujúca päť písmen. Už sme tu ten názov exkrementu použili.

Čo ďalej? Zaujímavá otázka, na ktorú sa dajú aplikovať odpovede z najrôznejších úkonov, či počinov jednotlivca i spoločnosti. Môže sa dotýkať ďalšieho smerovania, úloh, činov, skutkov, myslenia, plánovania, ničnerobenia, akcií, reakcií, transakcií a čo ja viem ešte takto v rýchlosti čoho.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Čo ďalej? To je otázka. Ale - pohneme sa ďalej - aj to môže byť jedna z odpovedí na ňu. Budeme sa snažiť akosi zmysluplne naplniť provokujúcu prázdnotu tejto otázky. Nebudeme od nej odbočovať, ako keď sa napr. niekoho opýtate : „Ako sa máte?" - dostanete odpoveď :"Riť Paľovu!" Je to markantný, či signifikantný príklad ignorovania podstaty zmyslu otázky, čo sa dnes stáva pomerne často. Nie je to iba tým, že ľudia sú uponáhľaní, frustrovaní, nesústredení, takéto odpovede dostávate celkom bežne. Veď ak na ulici slušne oslovíte človeka : „Koľko je prosím vás hodín?" - dostanete odpoveď - „streda." - to myslím vôbec neuspokojí vašu túžbu byť presne informovaný o momentálnom stredoeurópskom čase. A okrem toho, že zbieranie takýchto informácií pre vašu potrebu je zbytočné a nevyhovujúce, strácate aj svoj vnútorný pokoj. Nastupuje nervozita a stres. Dôsledkom toho je aj vaše skratové jednanie, ktoré môže mať rôzne podoby. Už sa náhodného okoloidúceho ani nepýtate : „ Koľko je prosím vás hodín ?" - ale frustrovaný predchádzajúcou skúsenosťou ho rovno vytrieskate dáždnikom - čo zasa bude iste zaujímavá skúsenosť pre človeka, ktorého ste takýmto spôsobom poctili svojou pozornosťou. Nečudujte sa, že pri prezentovaní tejto svojej traumatizujúcej historky rodine a priateľom vás bude nazývať rôznymi impertinentnými názvami, ako - choré indivíduum, šialené hovädo, vyšinutý Lajo, prípadne - ak išlo o nemeckého turistu - verfluchterkerl, či schweinhund.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Tak, to by sme mali. Čo z toho vyplýva? Nemáme zbierať po uliciach informácie drobného významu, ako - „Koľko je hodín?" „Koľkého je dnes?" „Ako sa dostanem na Hlavnú stanicu?" „Ktorá električka ide do Ružinova?" - a p.? Pokojne sa pýtajte, konečne nejde o sprostosti, ale o informácie pre vás v tom určitom čase dôležité a potrebné. Pýtajte sa, odpovedí sa iste dočkáte. Je medzi nami ešte dosť slušných ľudí, ktorí vám na vaše otázky dajú slušné a vyčerpávajúce odpovede. Cudzím ľuďom samozrejme nebudeme klásť otázky v zmysle - „Ako sa máte ?" - prípadne - „Čo ďalej ?" To by nemuselo dobre dopadnúť. V dnešnej traumatizujúcej dobe sú niekde vo vnútornostiach nášho národa nalepené agresívne prvky, ktoré na najmenší popud dirigujú mozgové bunky jednotlivcov a tak sa nečudujte, že vám tu a tam niekto iba tak nakope zadok, alebo zopár vylepí. Pochopte to. Národ sa musí akýmsi spôsobom odreagovať, zbaviť sa frustrácie, vypustiť nahromadenú negatívnu energiu. A keď sa to dá vyriešiť pár kopancami do zadku, alebo vylepením niekoľkých zvučných faciek, nebráňte sa. Ste pokojný a vyrovnaný človek ? No vidíte. Doprajte aj ďalším stať sa pokojnými a vyrovnanými jedincami. Tých pár kopancov? Je tam toho. Doma vám manželka natrie riť ichtyolom a vás môže hriať na duši príjemný pocit, že ste sa stali terčom vykonania síce násilného - ale vo svojej podstate dobrého skutku. Pomohli ste nájsť stratený duševný pokoj svojmu blížnemu. Ak mu po takejto tvrdej a ráznej exekúcii, ktorú ste absolvovali, ponúknete ruku, iste vám ju srdečne stisne a budete sa rozchádzať s pocitom spokojnosti a s presvedčením o užitočnosti vzájomných medziľudských vzťahov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Čo ďalej? Tu už ale prestáva akákoľvek sranda. Naozaj, čo ďalej? Kam z konopí? Viete to? Ja veru nie. Moje predstavy sú snáď zaujímavé, ale žiaľ oklieštené danými mantinelmi, ktoré pred nás kladú nielen nadriadení, majitelia, spoločníci, úradníci, obchodníci, riadiaci aparát, ale v podstatnej miere naši politickí predstavitelia, naši hovorcovia, ktorých sme nadelegovali do parlamentu a následne do vlády. Mali to byť naše ústa, naše hlásne trúby, ktoré by trúbili tie naše boľačky a predstavy v súzvučných tónoch do ušú a hláv tých najkompetentnejších. Veď pod zvukom trúb padli i slávne hrubé múry Jericha. Naši vyslanci s mandátmi od nás - občanov, trúbia alebo slabo, alebo falošne. Sem - tam zakvičia v akejsi kŕčovitej kakofonickej vsuvke a i to iba jednotlivo, takže takýto zvuk nemá síl doletieť na tú správnu adresu. A ani nechce. Je to iba imitácia trúbenia. Nadujú líca, nech ľudia vidia, ako za nich bojujú, zvuk ale vydávať netreba. Tu a teraz je treba bojovať hlavne sám za seba. Veď ľudia nebláznite. Viete, čo sme tu za tie štyri roky vytvorili, čiže na základe týchto výsledkov asi už nebudeme môcť počítať s tým, že sa sem ešte niekedy vrátime. Vy smradi nás sem už znova nepošlete glancovať gate v pohodlných parlamentných kreslách. Tak držte huby, my sa musíme zabezpečiť, ako sa dá. A už aj za každú cenu. Každú chvíľu je tu ten posledný gong, ktorým sa rozlúčime s našimi milými, pohodlnými parlamentnými kresielkami.

Čo ďalej? Nič. Doprajeme si dlhšiu dovolenku, niekde v exotickej cudzine a potom porozmýšľame, kde investovať svoje ťažko zarobené parlamentné i mimoparlamentné peniažky. A čo my ostatní ? Asi tiež nič, teda až na to, že nepôjdeme na exotické dovolenky a nebudeme rozmýšľať nad investovaním peniažkov. Že prečo? Pôjdete na exotickú dovolenku?? Budete rozmýšľať nad investovaním peniažkov?? Že áno??! - Choďte do riti! - Teda, zaraďte sa na tú stranu, kde si pohodlne voľká horných desaťtisíc - či viac? - a už spomínaní páni poslanci a politici. To my sa budeme ďalej pýtať - čo ďalej? - My, úbohý, niekoľkomiliónový nepodstatný zvyšok tohto ťažko skúšaného slovenského národa a národnostných menšín, živoriacich na Slovensku. Komu adresovať túto dotieravú otázku? Snáď naším predstaviteľom v parlamente? Politikom? Opýtať sa ich v mene národa a národnostných menšín - čo ďalej? Pre Boha prečo? Veď práve odtiaľ sa dozvieme iba tú jasnú a stručnú odpoveď na päť nepríjemne voňajúcich písmen. Tým hovnom nás častujú tí tzv. naši zástupcovia už roky a je zaujímavé, že sme sa ešte všetci na tieto nepotrebné zvyšky vytrávenej potravy nepremenili.

Dobre, máme za sebou aj politickú vsuvku a čo ďalej? Niečo v optimistickom tóne?

Prečo? Pomôže to? Verte mi, že ak, tak iba na chvíľku. A ja sám som momentálne v akejsi letargii. Možno pomôže, ak sa k tejto úvahe vrátim neskôr. Vy zatiaľ trošku strávte to, čo ste sa tu doteraz dozvedeli, a ak dostanete chuť na ďalšie sústa, skúste si prečítať ďalšie riadky.

Dobré ráno. Naše ľudové riekanky a porekadlá sú nevyčerpateľnou studnicou múdrosti a aj v tomto prípade si môžeme jednou vypomôcť: „Ráno je múdrejšie večera." - Stručné, presné a hlavne - pravdivé. A navyše sa hodí do koncepcie našej otázky - čo ďalej?

Veď ešte včera večer ma zmáhala letargia a pesimizmus a dnes ? S úsmevom a optimizmom kráčam v ústrety novému dňu, novým myšlienkam, novým príhodám, situáciám, stretnutiam, práci, témam a možno aj dobrodružstvám. Optimizmus síce môže byť schladený už nástupom do autobusového spoja, ale už sme si hádam za tie roky dostatočne zvykli na tieto dramatické situácie. Keby sa konali majstrovstvá sveta v státí na jednej nohe, Slovensko by malo veľa šampiónov. V mestských konglomerátoch sa stále vo väčšom merítku vyskytuje zaujímavý úkaz. Obyvatelia väčších miest a mestečiek majú stále širšie a širšie chodidlá. Lekárske kapacity už kvôli tomuto problému usporiadali niekoľko vedeckých sympózií, žiaľ - márne. Nemárnite čas priatelia lekári. Pod tento úkaz sa jednoznačne podpisujú dopravné podniky našich miest a mestečiek. To neustále šliapanie si po nohách v dopravných prostriedkoch sa predsa musí niekde odraziť. Nad týmto fenoménom si šúchajú ruky predstavitelia obuvníckeho priemyslu. Viac použitého materiálu na topánky rovná sa - vyššia cena. Ale buďme pokojní, naše chodidlá ešte stále nedosahujú rozmery plaveckých plutiev a okrem toho - sme trpezlivý národ, odovzdaný, tolerantný, s ohnutými chrbtami, odretými od rúbania dreva - veď preto sa u nás všetci tlačia do politiky. Môžu robiť čokoľvek, akokoľvek a komukoľvek a všetko sa im prepečie - jednoducho - nič sa im nestane.

Preto nás predsa nemôžu rozhádzať také bežné veci, ako tlačenica v autobuse, stúpanie po nohách, či rypnutie plecniakom do nosa. Veď v takýchto, v ľudskom živote nepríjemných situáciách, sa skrývajú aj malé svetielka radosti, ktoré majú podobu milých, sympatických diev a žien, ktoré sa s plachými a ospravedlňujúcimi úsmevmi snažia odľahčiť dotyky - či priam tlaky ich intímnych, ale o to krajších kriviek svojho tela na váš chrbát, či v tom lepšom prípade, ak ste sa pri nastupovaní stihli natočiť tým správnym smerom, na váš hrudník. Verím, že podobne to prežíva i nežnejšia a krajšia polovička ľudstva, ktorá natlačená na mužných hrudiach mládencov a pánov zatvára oči a vy začnete intenzívne slintať pri predstavách, na čo asi v takých momentoch myslia. Sú to chvíle, keď ste vďační predstaviteľom Dopravného podniku mesta Bratislavy a iných slovenských miest a mestečiek, že vám svojím ignorantstvom v oblasti riešenia problémov cestujúcej verejnosti ešte stále nevyšli v ústrety.

Táto vďačnosť sa ale okamžite stráca pod dojmom čuchových vnemov a tlakov už nie krásnych a mladých diev a žien, ale smradom napáchnutých spoluobčanov v mesiace nepratých odevoch, obklopených kyslastým pachom nečistoty a lacného vína, ktorých sme vyradili na úplný okraj spoločnosti. Čo ďalej? Tu je celkom na mieste naša otázka. Zobral by som tie desiatky páchnúcich nešťastníkov a nadelegoval by som ich najskôr snáď na pár dní k našim zástupcom do parlamentu, zákonodarcom, aby spolu dýchali ten istý vzduch pri vypnutej ventilácii a klimatizácii. Ich ďalšia cesta by viedla do ministerských kancelárií - do každej aspoň na jeden deň. Začali by u premiéra a potom postupne vždy jeden deň u jeho podriadených. A celkom nakoniec tejto spanilej jazdy by sa stretli na záverečnej recepcii u pána prezidenta, aby sme ani jeho neochudobnili o tento iste zaujímavý zážitok. Takýto radikálny zákrok by iste pomohol v krátkom čase vyriešiť aj ich nezávideniahodnú situáciu, hlavne v prípade, ak by sme tento postup každý mesiac zopakovali. Tak - to by sme mali a čo ďalej?

Vážení priatelia - ani sa nepýtajte. Môžeme si zasa vypomôcť nazretím do studnice ľudových múdrostí a porekadiel heslom : „Na každú dieru sa nájde záplata." - To ale naši múdri predkovia nemohli vôbec tušiť, že ich múdry výrok síce prežije, ale v dnešnej dobe sa stane iba nepoužiteľným folklórom. Ako mohli títo nešťastní tvorcovia porekadiel a múdrostí vedieť, že koncom dvadsiateho a začiatkom dvadsiateho prvého storočia tu bude generácia politikov, ktorá bude schopná vytvárať také astronomické diery v štátnom rozpočte, na ktoré bude akákoľvek záplata krátka, teda - malá. Pre lepšiu predstavu, ak náhodou siahnu po texte aj budúce generácie čitateľov, to je ako by ste išli plátať, alebo zakrývať kráter Vezuvu vreckovkou. A vidíte - žijeme a prežívame uchytení na samom okraji dier štátneho rozpočtu, držíme sa, striedame pri tom ruky aj nohy ale - žijeme. Je nám to ešte stále dopriate a my vieme byť vďační. Veď čo nevidieť sa z nás stanú voliči. A my zasa z toho všetkého, čo sa nám bude ponúkať, vyvolíme staré známe tváre, ktoré už roky defilujú po červených kobercoch, ukazujú sa v masmédiách a prostredníctvom zákonov vstupujú nezmazateľne do našich životov. Takže - odvolíme a ideme ďalej? Ale kam? Tam, ako doteraz? Ale tá riť vážení priatelia má tiež popri svojej slušnej dimenzii svoju kapacitu a je nás tam už toľko, že ďalšie prírastky jednoducho nebude možné akceptovať. To by si mali uvedomiť hlavne vami volení politickí predstavitelia a robiť všetko preto, ako tejto, síce nie najpríjemnejšej, ale o to potrebnejšej ľudskej súčasti uľahčiť jej ťažkú situáciu.

A čo ďalej? Nad tým by sa mali sakramentsky zamyslieť všetci tí ovplyvňovači nášho životného hýbania, hmýrenia, mykania sa, plazenia, lezenia a p.

Hučí vám v hlave? Píska, tlčie, pulzuje a čo ja viem čo ešte sa vám v tom vašom orgáne odohráva? Nesťažujte sa. Nenadávajte na čokoľvek, čo vás pobolieva. Je to znak, že daný orgán ešte máte a aj ako tak funguje. Horšie je to ale pri pobolievaní vášho erotického pomocníka, pipíka, pišuliaka a p. Tam vyvstáva pomerne podstatný problém, že keď pobolieva, síce viete, že ho máte, ale fungovať nemusí. A to už popri tej biede, ktorú prežívate ako radový občan, je tá bieda najbiedovatejšia. Hovorí sa tomu - nazrieť, či siahnuť si až na dno, kde na vás čaká už iba to toľkokrát spomínané obyčajné hovno. Dá sa to vôbec prekonať? Myslím, že je to možné. Ale viete, ako je to s informáciami. Stali sa najcennejším artiklom na trhu. Kupčí sa nimi, predávajú sa a vymieňajú, podľa potreby. A toto, ako iste uznáte, je informácia tak závažného charakteru, že môže autora vyniesť až nebezpečne vysoko. Kto vládne takouto informáciou, má obrovské možnosti. A napokon - nakoľko vieme, ako to tu u nás funguje, to vôbec nemusí byť až taká bombastická informácia. Inde by iste bola, ale tu u nás? Tu už sa vie, ako sa vysporiadať s ňou, aj s jej autorom. - Čo sa tu naparuje?! Aké informácie?! Nám bude dávať rozumy?! Kto to je?! Rypák akýsi!! Myslí si, že má patent na rozum, mudrák jeden. A čo máme potom my?! Takýto bimbác! Pošlite na neho pár chlapcov z ochranky, nech mu trošku vymasírujú mozog, kreténovi. Nech nás už neotravuje svojimi kreténstvami pri našej činorodej, vyčerpávajúcej a zodpovednej práci pri plnení našich programov. Až ich splníme, začneme plniť programy stranícke a až nám zostane ešte troška času - do volieb, nasľubujeme niečo aj nášmu trpezlivému národu. Na zdar!

A čo ďalej? Táto otázka pravdu povediac už začína zmáhať aj mňa. Nuž, ale vymyslel som si ju, kladiem ju sebe i okoloidúcim a - tak mi treba. Čo som sa dozvedel, to som napísal. Pomôže to niekomu? Som zo starej školy a to boli väčšinou krutí optimisti, tak na otázku odpovedám - áno. Ale základnú nosnú otázku našej témy si netrúfam zodpovedať. Tu vidíte jasný príklad, ako i krutých optimistov zo starej školy môže občas prepadnúť beznádej. Ale - neľakajte sa, nejde o stály jav. A taký optimizmus je výborná vec. Aj ten krutý. Chcete príklad? Aj to hovno, ak je ešte teplé, pomôže v zime zachrániť prsty pred omrznutím.

Tak - hlavu hore, priatelia.

Bratislava - Jarovce, 27. 09. 2005 Juraj Hradský, FINS

Juraj Hradský

Juraj Hradský

Bloger 
  • Počet článkov:  44
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Výtvarník, publicista,ktorý sa rýpe zatiaľ iba vo svojom vnútri a snaží sa vysvetliť a zdôvodniť si veci a deje, ktoré si normálne fungujúci človek nevysvetľuje a nezdôvodňuje. Zoznam autorových rubrík:  HistóriaRealitaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu