Len tak ...

Autor: Juraj Hradský | 11.5.2011 o 15:47 | (upravené 11.5.2011 o 16:00) Karma článku: 2,34 | Prečítané:  818x

Aby sme sa nespreneverili spôsobu nálepkovania - či pomenovávania jednotlivých statí, článkov, či kapitol, pokračujeme v týchto zdanlivo nič nehovoriacich názvoch, ktoré ale práve vo svojej stručnosti taja v sebe prísľub možno až niečoho veľkého, nevypovedaného a snáď aj prepytujem - obohacujúceho citlivé vnútro takmer každého ľudského jedinca, ktorý cielene, či iba akýmsi nedopatrením na tieto moje nevinné článočky natrafí.  

Len tak ma napadlo, po niekoľkonásobnom opakovaní tohto slovného spojenia, aké je vlastne dôležité v každodennej vzájomnej komunikácii od najnižších až po najvyššie vrstvy spoločenského rebríčka. Veď si len spomeňte, koľkokrát sa vám podarí zapojiť tento výraz do vášho monológu, či ešte lepšie a zábavnejšie to vyznie, ak sa vyskytne v dialógu typu : „A prečo si to takto urobil?! - Len tak ma to napadlo ... - a ja ti zasa môžem len tak takú jednu vypáliť !!! " ... - tento spôsob vyjadrovania snáď napovedá, že sa vyskytuje väčšinou v tej nižšej kategórii inteligenčne menej nadaných jedincov, ale beda! - nie je tomu tak. S takýmito výrazmi, ba ešte s oveľa radikálnejšími a šerednejšími sa stretneme celkom bežne i medzi dnešnými tzv. celebritami, či smotánkou a dokonca aj u nežnejšieho pohlavia. Napr.: „Ná čo to máš na sebe preboha, prečo si si to na seba navliekla?!- Ná len tak, aby sa hlúpi čudovali, ty krava jedna"! A zasa musím pripomenúť, že toto je príklad z tých jemnejších a teda aj publikovateľných. Nuž, ale vráťme sa na začiatok, ako sa hovorí, k samotnej podstate, či - k meritu veci.

Zasa ma raz - len tak - zachvátila potreba vyjadriť sa, opláchnuť si vnútro a poriadne vyvetrať najvyššie umiestnenú súčasť môjho tela, ktorá vstrebáva okrem dôležitých a potrebných informácií a múdrostí aj nekonečnú znôšku sprostostí, ktoré síce nemajú veľkú váhu, ale ten váš dôležitý orgán vám aj tak dokážu poriadne zaťažiť. A čo potom z takto neužitočne a deprimujúco zaťaženým orgánom? Žiaľ, nemôžete sa ho len tak zbaviť. Ako nepríjemnej vyrážky, alebo sopľa, ktorý niektorí nekultúrni jedinci iba tak tresnú na chodník. V blízkej či vzdialenej budúcnosti snáď priatelia vedci vymyslia niečo, čo závažným spôsobom zasiahne do riešenia aj tejto otázky. Napríklad také - skrutkovacie hlavy. Budete mať doma v skrini zo dve - tri hlavy so svojou podobou. Ak tú, čo momentálne používate, naplníte sprostosťami, až vám pôjde z toho prasknúť, šľahnete ju do skrine a nasadíte si novú, síce prázdnu, ale nezaťaženú problémami, ani sprostosťami. A s takým hendikepom prázdnej hlavy si nerobte problémy. Zostáva ešte dotiahnuť techniku nasadzovania, či výmeny. Nakoľko keď odskrutkujete tú svoju - prepytujem - sprostú hlavu a budete ju chcieť vymeniť - stratíte kontakt a - vlastne nejestvujete! Je koniec, môžete sa tak akurát prekotiť do skrine. Tu zrejme bude potrebná tesná spolupráca s manželkou, ktorá sa musí odohrávať na báze úplnej a bezvýhradnej dôvery. Veď si len predstavte, že sa spoľahnete na manželku, ktorá vám v prípade straty kontaktu má nasadiť vašu fungl novú, prázdnu hlavu a zrazu - len tak, z ničoho nič, sa vykašle na vás a šupne vás do skrine, vedľa tých fungl nových a aj tej starej, čo na sprostosť doslúžila. Ale, nemyslime hneď na to najhoršie. Dôverujme a spoľahnime sa na spoluprácu s manželkami, ktoré vám vašu novú prázdnu okrasu tela nasadia. Stratíte sa v dave prázdnych hláv, ktoré si z toho, že sú prázdne, vôbec nič nerobia, ba práve naopak. O to viac „mudrujú" a snažia sa pliesť dokonca aj do takých závažných vecí, ako je politická a hospodárska situácia krajiny. Ale priatelia vedci zatiaľ nepokročili až k takémuto revolučnému vývoju a tak si ten kríž v podobe hláv naplnených sprostosťami budeme musieť nosiť ďalej. Starať sa o ne, chrániť a liečiť si ich. A nie sa ich zbavovať, ako už spomínaných vyrážok, alebo tých inkriminovaných nechutných sopľov. Hlava, tróniaca na samom vrcholci našej zložitej muskulatúry je príliš dôležitý a vznešený orgán, aby sme problémy s ňou riešili takýmto primitívnym spôsobom.  Stres, tlak, ťažoba či bolesť, ktoré zaťažujú mozog a zvierajú hlavu, sú nepríjemným dôsledkom každodenných stretov, zmien, nepríjemných situácií, teda všetko negativizmov, ktoré popri pozitívach akoby tvorili akúsi daň z pridanej hodnoty, ktorá sa nám usídlila v hlave a vzala na seba podobu známeho trójskeho koňa. Môžeme si síce len tak povedať, že sa na to môžeme vykašľať - môžeme. Druhá vec ale je, či nám to pomôže. Samozrejme, že nie. Preto sa s takouto nepríjemnou situáciou každý vyrovnáva po svojom. Spôsoby sú rôzne. Niekto takéto vnútorné napätie kompenzuje zvýšenou agresivitou voči svojmu okoliu. Ďalší zasa siahne po záchrannom páse v podobe sympaticky sa tváriacej fľaše alkoholu. Iný zasa vo svojej trudnomyseľnosti a bezmocnosti, obalený deprimujúcimi výčitkami, si tak pošliape vnútro, že iba absencia povrazu v domácnosti, či v blízkom okolí, mu zabráni kuknúť sa na chvíľu na svet z vtáčej perspektívy a len tak vo vzduchu v poslednom geste zopárkrát trhnúť nohami nad bezútešnosťou a prázdnotou matérie tohto sveta. Áno, sme aj takí, ktorí hľadajú východiská zo svojich problémov radikálnejším a teda nevratným spôsobom. Je to riešenie problému v minimálnom čase s maximálnymi dôsledkami, ktoré vás - v prípade vášho vydareného počínania, už nebudú vôbec zaujímať. Všetko ostatné zostane na pleciach vašich blízkych pozostalých, na konto ktorých ste si svoj problém takýmto spôsobom poriešili. Ich žiaľ a plač nad vaším odchodom bude iste veľký a úprimný. Bude prýštiť hlavne z bezmocnosti, že ste sa takýmto spôsobom ocitli mimo ich dosahu a pre obrovské problémy, ktoré ste im týmto svojím počínaním spôsobili, vám nebudú môcť poriadne nakopať riť.

Ozaj, zamysleli ste sa niekedy len tak nad slovami - minimálne a maximálne? Že nie? No vidíte, tak sa o to práve tu, na tomto priestore môžeme pokúsiť. Lebo, priznám sa, že ja sa nad týmito tak rozdielnymi a protichodnými slovami zamýšľam pomerne často. Okrem toho, že sa často opakujú v rôznych dialógoch, ba dovolím si povedať, že zľudoveli, nesú vo svojej podstate veľa zaujímavých, dokonca snáď ešte ani neprebádaných prvkov, či významov. Čo všetko by sme mohli vpratať do slovka - minimálne, minimum, mini - no, skúsme. Zdá sa to byť pomerne jednoduché, nakoľko hneď sa nám vybaví ekvivalent - miniatúrne, maličké, malé, málo, neveľa, drobné, krpaté, nedostatočné, atď. - Práve ma napadlo - a  práve o toto napadnutie sa oprieme v ďalšom rozvíjaní našej témy - ak mini je výraz pre - neveľa, malé, či krátke, svojím spôsobom - nedostatočné - prečo také dôležité inštitúcie, akými ministerstvá rôzneho druhu nepochybne sú, majú práve takýto zastrešujúci výraz vo svojom názvosloví?

V latinskom jazyku podkutí jedinci v tom majú celkom jasno. Ministerium - to je v preklade služba, úrad a teda minister je automaticky - služobník, sluha. Nuž ale vieme, ako je to dnes s ovládaním latinského jazyka. Poradia si s ním kňazi, zopár historikov a ambiciózne orientovaných jedincov, kým pre nás ostatných sa ponúka vysvetlenie z tých jednoduchších, postavené na základe - nazval by som to: - fonetickej logiky. A tá má svoje zákonitosti a pravidlá. Ak je raz v národe vžité, že mini - sukňa, je raz a navždy odev mini - málne zahaľujúci ženské nohy, mini - atúra je výraz pre niečo maličké, zmenšené a teda - miniatúrne, mini - bus bude vždy iba menší, či malý autobus, atď., čiže obyvateľstvo reaguje na toto slovo iba v jeho akomsi prvotnom význame, práve na základe už spomenutej - fonetickej logiky. Snáď by aj v tomto pomohla osveta. Vysvetliť ľuďom toto dôležité slovo, ktoré zastrešuje takú dôležitú inštitúciu a jej predstaviteľa práve na základe jeho pôvodného latinského významu. Inak to nevidím veľmi ružovo. Nechcem byť pesimista, ale na otázku - čo znamená výraz - minister, ministerstvo, by sme veľa správnych odpovedí nedostali. A snažil sa niekto vysvetliť národu, čo i len v zábavnej relácii, význam tohto slova? Myslím, že veru nie. Tak sa nečudujme, že si ho ľudia vysvetľujú svojským, ľudovým spôsobom.

Ministerstvo - človek hneď nadobudne pocit, že sa tu toho zrejme príliš veľa nedeje, v takom ministerstve a ak sa aj náhodou deje, tak iba vo veľmi minimálnych a miniatúrnych rozmeroch. A čo potom taký - minister - veď tu nejde o akéhosi piadimužíka, či vzrastom a funkciou snáď až trpaslíka, ktorý takémuto ministerstvu šéfuje. Je to nadriadený úradu, o dôležitosti ktorého niet pochýb. Spochybnenie vyvoláva práve názov nielen prednostu tohto úradu, ale aj úradu samotného. Ako môže vzbudzovať rešpekt úrad, či inštitúcia, ktorá pre svoj názov použije takéto zľahčujúce, ba až podceňujúce oslovenie. To nie je len tak. Ministerstvo - takýto názov evokuje pocit, že sa tu v takomto váženom a potrebnom úrade minimalizuje akákoľvek, kdekoľvek inde vážená hodnota. Ministerstvo sa tak môže stať synonymom minimálneho pracovného zaťaženia a z toho vyplývajúcich minimálnych pracovných výsledkov, minizodpovednosti za všetko, čo tento úrad vyprodukuje, minimalizácie pracovného času, minimálnej úspešnosti a tak by sme mohli v minimalizácii rôznych činností, ktoré tvoria pracovnú náplň každého ministerstva, pokračovať. Toto všetko samozrejme môžeme prišiť na krk aj hlavnému predstaviteľovi tejto inštitúcie - ministrovi. Od ministerstva a ministra, ako jeho predstaviteľa sa predsa očakávajú maximálne hodnoty, výkony, činnosť, ktorá svojou dôležitosťou prezentuje hlavné potreby štátu a jeho občanov. Čiže, z tohto celého mi logicky vyplýva jediné východisko -  prejsť od názvu - ministerstvo, minister - k dôstojnejšiemu - maxisterstvo, maxister. Už z tohto názvu  na nás vanie dych maximálneho možného záberu činností a vyťaženosti takto pomenovanej inštitúcie. Kumulujú sa tu maximálne hodnoty, zhodnocované maximálnymi výsledkami na každom jednotlivom úseku jednotlivých maxisterstiev. A čo už len potom taký - maxister! - V názve sa snúbi nielen sila a moc úradu a úrad zastupujúceho najvyššieho úradníka, ale aj sila osobnosti, ktorá takýto úrad reprezentuje. Vzbudzuje prirodzený rešpekt a zaručuje maximálne plnenie všetkých povinností na neho kladených. Ak žiadame od ľudí všetky úkony v maximálnych hodnotách, či už ide o maximálne pochopenie momentálnej politickej a hospodárskej situácie, maximálne penzum práce, výkonov, maximálne obetovanie sa všetkým a všetkému, atď. - toto i my - občania - predsa musíme žiadať od našich predstaviteľov. Nepotrebujeme od nich minivýkony, minipochopenie, minirozmýšľanie, či mini - od všetkého. Ak i naďalej budú robiť ako doteraz, teda všetko tak, ako to hlásal doteraz známy názov štátnych inštitúcií a ich zástupcov - ministerstiev a ministrov - teda - minimálne, aspoň sa tento hendikep prikryje takýmto honosným názvom - maxistersto a maxister. A snáď postupne aj ich činnosť nadobudne maximálne rozmery, tak, ako by to hlásal ich nový, vznešený názov.

Len tak ma napadá, mal som na základnej škole spolužiaka, ktorému sme na základe jeho fyzickej indispozície hovorili - miniucho. Hoci mal obe uši rovnako miniatúrne, nazvali sme ho samozrejme iba po jednom jeho uchu, v jednotnom čísle, nakoľko prezývka - miniuši pre jednotlivca, ako iste aj sami uznáte, znie ak nie rušivo, tak iste hlúpo. Prischlo mu to celkom samozrejme a logicky. Keď sme mu v piatej triede zmerali uši, ich veľkosť dosahovala 2,5 cm. Hoci je dnes už v pokročilom, dospelom veku, rozmer jeho uší sa podstatnejšie nezmenil. Zmenil sa ale on. Stal sa múdrym a váženým človekom, o ktorého rady a skúsenosti ľudia stoja. S určitým nádychom sebaľúbosti si hovorím, že na tom máme zásluhu aj my, jeho bývali spolužiaci zo základnej školy. Posmievaním sa z jeho hendikepu v podobe malých uší vyťažil maximum. Naučil sa vnútorne obrniť, vnímať a vážiť si naozajstné hodnoty, ktoré sú potrebné pre formovanie charakteru človeka počas dospievania a aj neskôr, v dospelosti.

I keď sme ho prezývali miniucho, nezaznávali sme ho. Je to zároveň príklad, keď aj s miniušami sa dá v živote maximálne uspieť.

Iný príklad ma napadá z oblasti maximálnych hodnôt. Poznal som človeka, ktorý - konečne tak, ako väčšina populácie - vlastnil primerane k svojej postave patričný rozmer topánok. Nakoľko meral niečo cez dva metre a vážil 129 kilogramov, malo to prirodzene odozvu aj na veľkosť jeho topánok. Ak dostal kúpiť- kúpil, ak nie, musel si dať šiť. Nosil číslo 14, čo ak dobre počítam, dáva hodnotu čísla dnešnej obuvi - 48. Hovorili mu maxinoha. Rozmer jeho chodidiel dosahoval parametre menších záchranných člnov. Ak sme išli na návštevu do panelákového bytu a vyzul sa v predsieni, vždy som sa slušne opýtal, či už sú všetci, čo obývajú tento byt, respektíve sú sem úradne prihlásení - doma. Z jednoduchého dôvodu. Dominantným prvkom predsiene sa stali práve jeho topánky, pre ktoré nebolo možné otvoriť dvere. A chodiť domov po hromozvode vyžadovalo aj isté akrobatické vlohy, najmä ak ste obývali vyššie poschodia. Musím ale zároveň pripomenúť, že mať takto veľkú nohu ešte neznamená, že sme v živote všetko vyhrali. Že si budeme žiť na veľkej nohe a všetko nám spadne pečené a rovno do huby. Teda vlastne všetko ani nie, ale keď pečené, tak tie holuby z obľúbeného a veľakrát citovaného ľudového príslovia. Ono fyzicky si žijete na veľkej nohe, najmä ak nosíte číslo 14, resp. mnou vyrátaných 48. Nemusí to však byť zároveň naplnenie príslovia - žiť si na veľkej nohe. Teda mať všetkého dostatok a aj si to náležite užívať. Môžete síce mať nohu ako starý slon, to ale neznamená, že sa tým automaticky zaraďujete do spoločnosti horných desať tisíc a stávate sa tým aj vlastníkom tučného konta v banke a ďalších zaujímavých výhod, ktoré sú v dotyčnom prísloví obsiahnuté. Práve naopak. Môže sa vám stať, že nekúpite ani topánky na takéto plutvy - jednoducho preto, že obuvnícky priemysel profituje z normálnych rozmerov topánok a extrémov sa snaží prirodzene vyvarovať. A tak zostáva iba dať si ušiť niečo neforemné, akési čudo, za ktoré zaplatíte zaujímavú finančnú čiastku, ktorá náležito nabúra vaše predstavy o žití na veľkej nohe a vráti vás do reálneho sveta každodenného životného zápasu a pechorenia sa za skyvou chlebíka každodenného.

A zasa ma len tak v tejto súvislosti napadá, viete, koľkokrát použijete denne tento výraz? Myslím - len tak, alebo jeho akýsi ekvivalent - iba tak? Neviete? A máte pravdu, veď kto by to počítal. A ani to nie je pre nás dôležité, podstatné je, že sa takýto výraz vo výbave slovenského jazyka nachádza a dá sa aj bežne v hovorovej reči používať na rozdiel od iných, slušne povedané - pejoratívnych výrazov. Nedávno, ba dokonca iba toť - včera, som dostal ponuku na rozluku manželstva, ľudovo povedané - rozvod. Celé sa to začalo preľaknutím. Preľakol som sa a reakciou na tento jav bolo uvoľnenie v podobe akéhosi minipejoratívneho  výkriku -„ Do riti!" Moja krajšia polovička, kráčajúca vedľa mňa, dokonca povedal by som, že až tesne po mojom boku, ktorá bola pôvodkyňou môjho preľaknutia, sa nechala počuť, že ak to poviem ešte raz, tak sa so mnou rozvedie. Nakoľko moje preľaknutie počas jej preslovu ani o kúsok neustúpilo, privítal som ponúknutú možnosť znova si uľaviť takouto formou. A tak sa nieslo moje minipejoratívne zvolanie - „Do riti!" - chodníkom druhýkrát. Musím povedať, že mi to pomohlo. Hoci už nebolo ani tak reakciou na preľaknutie, skôr to bola akási vyprovokovaná zvedavosť, ktorá v nás každom drieme, či sa tomu bránime, alebo nie. Zvedavosť, čo si dotyčná počne so svojím tvrdo a stručne formulovaným ultimátom. Ako sa zhostí tohto závažného kroku vo svojom živote a aký to bude mať dopad na moje vyhliadky do budúcnosti. Pre istotu som alibisticky zrýchlil krok, aby som jej nedal možnosť ihneď reagovať a kým ma dobehne, možno i na základe nedostatočnej fyzickej trénovanosti, bude mať viac problémov s dychom, ako s navrhovaným rozvodom. Ako to dopadlo? - sme ešte stále spolu. Nerozviedli sme sa, teda, až do ďalšej životnej situácie, ktorá by podmienila takto tvrdo koncipovanú formuláciu, týkajúcu sa nášho prípadného ďalšieho spolužitia. A to nie je len tak.

Vážení, neveríte? Tak si to skúste, len tak, zo srandy, ako sa hovorí. Ale ja si tu len tak píšem a robota stojí - a takýto dôležitý pilier, ktorý je podmienkou ľudského prežitia nemôžem zanedbávať. To predsa nie je len tak. Snáď ma zasa niečo napadne, čo ma prinúti podeliť sa o to so širším okruhom vnímateľov mojich úvah, alebo toho niečoho, čo sa ako úvahy snaží tváriť. Lebo, verte - neverte, každého z nás niečo napadá, či už vedome, alebo akosi nevedome. Niektorých napadnú zaujímavé, alebo o niečo hlúpejšie myšlienky, niekoho zasa napadne nejaké indivíduum, čo sa nevprace do vlastnej kože, tak sa snaží vstrčiť sa vám pod vašu a to pomerne agresívnym spôsobom. Niekoho zasa v pravidelných intervaloch napadá manželka, psychicky, ba slabšie vyvinutých jedincov dokonca aj fyzicky - ono je to vlastne jedno, lebo skôr, či neskôr vám začne šibať z jedného, alebo druhého spôsobu napádania. Že vás manželka nenapadá!? Ale ba?! Pozrime sa na neho, individualistu! Že vám ani nešibe!? Človeče, pošlite mi fotografiu!!! Podľa možnosti poprosím v životnej veľkosti. A pridajte aj zopár nacionálií. Veď vy ste môj záchranca!! Viete vy, že za významné objavy udeľujú rôzne svetové organizácie a inštitúcie ceny? Ako toť nedávno, neznámemu austrálskemu turistovi. Snáď jeho turistický výlet vyprovokovala hádka s manželkou a tak sa vybral do pralesa, celkom možné, že v úmysle nikdy sa domov nevrátiť a tu - objav! V neprebádanom kúsku pralesa objavil rastlinu, o ktorú si obtierali zadky dinosaury. Celý vedecký, ba i ostatný svet bol na nohách. Rastlinu pomenovali podľa objaviteľa, ktorý sa takto zapísal zlatými písmenami do knihy objavov a následne aj do školských čítaniek. Neviem, ako dopadol po návrate domov. Či mu manželka pripravila slávnostné menu a po jeho konzumácii a sfúknutí sviečok ho privinula vo svojom zmierujúcom náručí. Alebo ho po návrate vyšľahala jedným z čerstvo prinesených

exponátov novoobjavenej prehistorickej rastliny kričiac pritom, že práve ona je tá, čo má najväčšie zásluhy na tomto objave, nakoľko keby ho nevytrieskala a nevyhodila z domu, objavil by veľký prt!!! - Že to tak nebolo? - Že mám príliš bujnú fantáziu? Nevadí, ale mohlo to byť aj takto. Kto sa vám už pochváli s domácim špinavým prádlom a tobôž v situácii, keď ste sa stali, celkom nepripravený, mediálne známou osobnosťou? Je to iba príklad, čo by ma čakalo, a či by som vôbec zvládol takýto mediálny cirkus a svetovú slávu, keď by som prišiel s objavom, že poznám človeka s takýmito unikátnymi danosťami a mám dokonca aj jeho fotografiu v životnej veľkosti a niekoľko jeho nacionálií. Skrátka, predstavil by som svetu jedinca, akéhosi troglodyta dnešnej doby, jediný nevymretý exemplár, ktorého manželka nenapadá ani psychicky, ani fyzicky, ba dokonca o sebe tvrdí, že sa nachádza pri plnom duševnom zdraví! - Myslím, že s takýmto objavom ani nemôžem vyjsť na svetlo senzácií chtivého sveta, lebo svet je aj zároveň veľmi krutý a zlý. Rastlinka z čias dinosaurov síce prešla, ale to, čo by som svetu predstavil ja, by sa jednoducho zrejme stráviť nedalo. V tom lepšom prípade by najskôr zatvorili do blázinca (ústavu pre duševne chorých) mnou predstavený exemplár jedinca a za ním v tesnom závese by tam šupli aj mňa. Myslím, že by si posvietili aj na jeho manželku, ktorá sa prejavuje takýmto neštandardným spôsobom. Veď čo sa má aj čo ondieť?! Čo mu nemôže z času na čas poriadne vynadať?! A - koniec koncov, aj ho sem - tam vytrieskať?! No to by sme to dopracovali. Šupnite ju kam patrí, teda tiež za nami, do blázinca. Tam jej z bezmocnosti snáď stúpne agresivita a začne sa konečne chovať normálne, teda tak, ako zostávajúcich - 99,9 %  ženskej časti populácie. A z toho stroho-prakticky zariadeného ústavu by sme sa už len tak nedostali. Alebo, že by nás z kolegiality pán riaditeľ tejto váženej inštitúcie pustil domov a nechal by si tam iba tú nešťastnicu, ktorej prepustenie by podmienil až jej bežným a štandardným správaním, na základe ktorého by sa nevymykala zo zavedeného stereotypu a nevzbudzovala by tak všeobecnú pozornosť štandardizovanej populácie? Kto vie. Netreba ďalej rozvádzať tieto myšlienky, nakoľko mám taký zvláštny pocit, že na ich základe by som mohol dostať ponuky na vedúce a čestné miesta v hierarchii feministických organizácii, na ktoré sa necítim byť dostatočne pripravený. Zostaňme my len pekne pri zemi a nikam sa nepechorme. Že prečo? No len tak, čo som pipi?! Koniec koncov aj táto úvaha, či na čom sa to tu podpisujem, sa trochu vymkla téme podloženej zaujímavým názvom. S tým už ale nič nenarobím. A ak sa ma chcete opýtať - prečo? Moju odpoveď iste tušíte - len tak.

Bratislava - Jarovce, v manzarde, 14.mája 2006                             Juraj Hradský, FINS

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Šanca zrušiť Mečiarove amnestie zostáva živá, parlament ju posunul ďalej

Parlament schválil aj vládnu deklaráciu, ktorá amnestie odsudzuje.

KOMENTÁRE

Lexu by azda dokázala dostať ultraprecízna formulácia

Deklarácia, čo navrhuje Fico, je výborná forma, ale zlý text.

TECH

Zistili, prečo Samsungu vybuchovali a horeli mobily

Pri Galaxy Note 7 nešlo o záhadnú chybu, ale o zlú konštrukciu.


Už ste čítali?