Zmŕtvychvstanie lučeneckého zlatého pokladu?? ...

Autor: Juraj Hradský | 29.5.2011 o 10:42 | Karma článku: 2,68 | Prečítané:  335x

Pri čítaní dennej tlače, časopisov, či pri počúvaní a sledovaní správ, po prvotnom spracovaní, či vstrebaní informácií do svojho mozgového databázového systému, si akosi prirodzene vyselektujeme to, čo nás zaujalo a to ostatné sa snažíme potlačiť do priečinka zabudnutia. Zaujal ma najskôr názov článku v istom denníku a následne samozrejme aj článok samotný. Názov znel: „Do Novohradu sa vráti časť lučeneckého pokladu." Podobne bombasticky vyznieva správa aj na internete. Aby sme boli v obraze, povedzme si o čo vlastne ide.

Pri vypálení Lučenca v roku 1851, ktorému neušiel ani kalvínsky chrám, našli v jeho krypte poklad, ktorý obsahoval: 5 zlatých prsteňov s drahokamami, 32 ozdobných gombíkov, 8 zlatých náhrdelníkov, 4 hrubé a tenšie rehoľné zlaté reťaze, 5 pozlátených strieborných opaskov, 1 strieborný polmesiac, 2 malé zlaté spony, 23 sklenených gúľ, 82 zlatých perál, 8 veľkých strieborných hviezd, čipky zo zlatých a strieborných nití, 7 strieborných náramníc, 313 strieborných klincov z rakiev, 11 zlatých roziet, dva zlaté náhrdelníky a ďalšie vzácnosti. Lučenecký poklad má nielen veľkú materiálnu, ale najmä historickú hodnotu.  Osud tohto pokladu sa naplnil v intenciách vtedajšej litery zákona. Podľa vyjadrenia miestneho historika Jozefa Drenka bol nález ocenený, pričom dve tretiny hodnoty nálezu mal dostať nálezca a jedna tretina sa odvádzala do kráľovskej pokladnice. Tá sa ale tejto čiastky zriekla a celá suma bola poukázaná nálezcovi - lučeneckému kostolu, ktorého správca z nej pre veriacich zakúpil nové liturgické pomôcky. Nadriadené úrady vo Viedni nepovažovali nález za veľmi významný a celý ho odovzdali do Nemzeti Múzea (Národného múzea) v Budapešti, kde je dodnes uložený ako jeho majetok. Už v minulosti boli márne  snahy lučeneckej samosprávy získať tento poklad pre mesto Lučenec späť. K jedinému ústupku prišlo počas osláv 750. výročia prvej písomnej zmienky o meste Lučenec (1997). Vtedy časť pokladu za prísnych bezpečnostných opatrení z Budapešti zapožičali a po prvýkrát ho mala možnosť vidieť aj širšia slovenská verejnosť. Nádej na vrátenie pokladu je minimálna, ba takmer žiadna. Aj to bol dôvod pre iniciatívny postup združenia „Euroregión Neogradiensis" na zrealizovanie projektu, ktorého cieľom bolo vyrobiť repliky najvzácnejších súčastí tohto pokladu. Tejto úlohy sa zhostili študenti umeleckej školy. Povedzme si ale zároveň, hoci je treba tento prístup oceniť, že táto iniciatíva má v sebe veľa nostalgického a hlavne lacného pozlátka, ktorej výsledný produkt nikdy nemôže nahradiť to, čo Slovensko a jeho obyvatelia, ako aj bezprostredne mesto Lučenec a jeho občania akosi „historicky právoplatne" stratili. Sme pri jadre problému ktorý visí nad pokojným spolužitím medzi slovenským a maďarským národom ako povestný Damoklov meč. Je chronicky známa poučka, že bez vzájomného vysporiadania a nápravy historických krívd, ako aj ozrejmenia si a vysvetlenia historických paralel týchto dvoch susediacich štátov a národov, nikdy nemôže prísť k upokojeniu situácie a následne k dobrému a kvalitnému vzájomnému susedskému spolunažívaniu, partnerstvu a rešpektovaniu sa. Historické krivdy, tie ozajstné, ale i tie pomyselné, stoja medzi nami ako betónové bariéry, za ktorými sme sa vzájomne zakopali a nechali sme tu iba malé otvory pre podávanie si akýchsi chabých a hlavne iluzórnych informácií o otepľovaní vzájomných vzťahov, na ktorých chceme stavať obojstranné približovanie sa k sebe. Takto to iste nepôjde. Musí prísť k vzájomnému vedeckému zdôvodneniu a zjednoteniu historických skutočností a dejinných faktov, bez zasahovania politikov a rôznych hochštaplerov z jednej aj z druhej strany. Malo by nasledovať uznanie viny, chýb a krívd, ktorých trpkosť je príčinou  impulzívnych postojov a bezprostredne po tomto akte by malo prísť k ich dôslednej náprave.  Žiaľ, východiská naznačené v týchto riadkoch sú a budú iste ešte dlhší čas nerozlúsknuteľným orieškom. V tomto bode je totiž obsiahnutá i skutočnosť návratu vzácnych historických pamiatok pochádzajúcich z územia Slovenska, ktoré boli doslova odvlečené pri rôznych príležitostiach, akými v minulosti boli  štátne výročia, jubileá, výstavy, mileniárne oslavy, zápožičky - nikdy nevrátené, či vzácne historické predmety prevezené do Budapešti za účelom ich zreštaurovania a taktiež nikdy nevrátené späť. Kedy si spoločne, ako dva rovnocenné národy, bez vzájomného obviňovania a odsudzovania, zasadneme k čistému stolu s jasne stanovenými argumentmi a logicky zdôvodnenými oprávnenými požiadavkami, aby sme sa vzájomne vypočuli a rozumne zhodnotili reálne možnosti, nezávisí žiaľ od jedného, alebo druhého národa a teda jedincov, občanov, ktorí tieto národy tvoria. Ľudia sa dokážu dohodnúť, tu ale ide o dohodu tzv. elít národov, ich jednotlivých volených predstaviteľov, ktorí oba národy reprezentujú a určujú pohyb, smer a hranice možného. Nechcem byť negativista a skeptik, mám ale takú predtuchu, že k posunutiu, či riešeniu tu naznačených problémov, najmä ak sa majú riešiť cez „Homo politikum", máme na oboch stranách ešte veľmi, veľmi ďaleko. Čo nám teda zostáva? Nuž - fúkajme si historické boľačky, iniciujme výrobu dokonalých kópií odvlečených a stratených pokladov z nášho územia, ktoré dokumentujú dejiny a históriu nášho národa, ktorými sa pýšia maďarské múzeá. Vyrábajme gotické oltáre, maľujme Madony, píšme a viažme kópie starých kódexov, kancionálov a biblií, vyrezávajme sochy barokových svätých, kujme repliky historických mečov a zbraní, ktorými naši predkovia bránili svoju zem pred nepriateľom, aby sme aspoň takýmto spôsobom mohli ukázať občanom Slovenska a zahraničným návštevníkom, o aké historické bohatstvo a umelecké skvosty sme počas vzájomného spolužitia v uhorskom súštátí a i neskôr, po prvej a druhej svetovej vojne, počas okupácie južných území Slovenska maďarskými vojskami,  prišli. Aby sme si pri obdivovaní týchto novodobých umeleckých replík uvedomili nie práve príjemnú skutočnosť - že totiž tieto historické skvosty nám, Slovákom, patrili iba dovtedy, kým ležali neobjavené v zemi, alebo odpočívali neznáme, anonymné, zastrčené v malých kostolíkoch, kaplnkách a depozitoch. Smutné konštatovanie so smutným koncom - iné však momentálne zrejme nie je naporúdzi. A do tretice - smutné a rozpačité sa javí aj počínanie s výrobou kópií odvlečených historických cenností. Veď veľmi dobre vieme, že i najdokonalejšie vyrobená kópia nikdy nemôže nahradiť originál.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Šanca zrušiť Mečiarove amnestie zostáva živá, parlament ju posunul ďalej

Parlament schválil aj vládnu deklaráciu, ktorá amnestie odsudzuje.

KOMENTÁRE

Lexu by azda dokázala dostať ultraprecízna formulácia

Deklarácia, čo navrhuje Fico, je výborná forma, ale zlý text.

TECH

Zistili, prečo Samsungu vybuchovali a horeli mobily

Pri Galaxy Note 7 nešlo o záhadnú chybu, ale o zlú konštrukciu.


Už ste čítali?