Obaja boli deťmi želiarov. Nik zo zúčastnených na tomto obrade nemohol tušiť, že tento manželský zväzok sa stane základom „genetického procesu", ktorého výsledkom v ďalšej generácii bude zrod velikána európskej a svetovej hudby 19. storočia, hudobného génia - Franza Liszta. O tomto vnukovi Adama Juraja Lista a Barbory Schlesack, ktorý sa narodil 36 rokov po ich svadbe napísal Charles Hallé, znalec dejín hudby medzi iným aj nasledovné : „Bol to obor". Potomok želiarov z Rusoviec, z tohto „geniom loci" ožiareného kúta Uhorska medzi Karpatmi, Dunajom a Neziderským jazerom, sa vďaka svojmu hudobnému nadaniu a genialite stal nesmrteľným. Jeho génius mu otvoril dvere do najvyššej európskej spoločnosti. Pohyboval sa v najznámejších európskych kultúrnych centrách - Paríž, Londýn, Weimar, Rím, Benátky, Antverpy, Hannover. Privlastňovala si ho celá kultúrna Európa. Napriek kolosálnym úspechom vo „veľkom svete" túžil po blízkosti a prítomnosti prostého vidieckeho prostredia, z ktorého vzišiel.
Prvou „adoptívnou krajinou" sa mu stalo Francúzsko. Neskôr svojím pobytom vo Weimare vtlačil tomuto mestečku pečať pútneho miesta. Počas 19. storočia sem putovali nádejní hudobníci z celej Európy. Posledné dve desaťročia svojho života pôsobil Franz Liszt v triangli Budapešť, Weimar, Rím. Ale na svoje korene v Uhorsku nikdy nezabudol, čoho dôkazom je jeho hudobná tvorba hlavne z posledného obdobia. Kozmopolitné prvky, akýsi svetový štýl ako aj intonácie a rytmy rodného Uhorska sa v jeho tvorbe stále viac približujú, aby v posledných rokoch jeho života vytvorili neoddeliteľnú jednotu. Tvorí diela s podstatne hĺbavejším umeleckým duchom. Fragmentárna hudobná dráma - Pašiové oratórium „Via Crucis" vznikla v Ríme v rokoch 1878-79 a práve ona je dôkazom tohto posunu. Jednoduché (puritánske) chorálové melódie komplikuje svojimi harmonickými posunmi. Gregoriánska modalita je tu pretkaná melodikou východoeurópskej ľudovej hudby.
Franz Liszt mal veľmi pekný vzťah k rodine Zichy. Tento vzťah iste vo veľkej miere ovplyvnili dvaja nadaní umelci - gróf Gejza Zichy, (1847-1924), hudobný skladateľ a klavírny virtuóz, žiak Franza Liszta a gróf Michal Zichy, (1827-1906), neskôr slávny maliar. Práve on venoval Franzovi Lisztovi v roku 1881 perokresbu s názvom „Od kolísky až po hrob", ktorá inšpirovala umelca k skomponovaniu svojho posledného orchestrálneho - programového diela (1882).
Parabolické tableau - symfonická báseň :
I. Kolíska
II. Boj o bytie
III. Ku hrobu : Kolíska budúceho života
Franz Liszt preklenul tieto zjednodušujúce vyjadrenia v svetovom - nadnárodnom štýle, s dôrazom na východoeurópske prvky.
Jeho osobnosť a geniálne umenie právom tvoria základy hudobnej kultúry zobúdzajúcej
a formujúcej sa Európy.
